Rozhovor s profesorom Zamborským

Tento rozhovor vzniká pri príležitosti Vášho životného jubilea. Keď sa dnes retrospektívne obzriete na svoje hudobné začiatky, čo bolo pre Vás prvotným impulzom k štúdiu hudby?

Bolo to veľmi jednoduché. Dali ma na klavír (smiech). Tým to začalo. Dostal som výborné  základy od skvelej pedagogičky, Ing. Márie Potemrovej, a keďže mi to na klavíri šlo, pokračoval som v tom a neskôr som začal hrať aj na husliach.

Na konzervatóriu ste študovali hru na klavíri i na husliach a z oboch ste maturovali. Kedy ste sa definitívne rozhodli pre klavír?

Už to presne ani neviem, ale v nejakom momente som husle vnímal ako prvý nástroj a klavír  ako dôležitý obligát. Darilo sa mi na husliach aj na klavíri. Spomínam si, že som hral na koncerte v starom Slovane, v prvej polovičke programu Griegovu sonátu pre husle, v druhej polovičke Slavického Tri skladby pre klavír. V štvrtom ročníku som chcel ísť na vysokú školu, hovoril som o tom s profesorom, ktorý ma učil hru na husliach, no nesúhlasil. Hovoril, že si musím doplniť piaty a šiesty ročník konzervatória. Naproti tomu profesorka klavíra, pani Mašíková – Hemerková odvetila „dobre chlapec, ideme na to“. Šiel som teda do Bratislavy na prijímacie skúšky, na klavír, no pre istotu som si so sebou vzal aj husle. Zahral som na talentových skúškach, vybehla pani profesorka Kafendová a povedala, „si klavirista“! Prijali ma na VŠMU a od toho momentu sa to odvíjalo. Dva roky som ešte hral v komornom orchestri v Bratislave, ale postupne som sa viac a viac venoval klavíru. Keď som dostal štipendium do Budapešti, husliam som sa definitívne prestal venovať.

V roku 1964 ste ako študent vstúpili na pôdu VŠMU, s ktorou ste neskôr spojili svoj ďalší profesionálny život. Aké boli Vaše pedagogické začiatky na škole?

Viete, s dnešnými skúsenosťami už som veľmi múdry. Viem, ako by som to robil teraz, ale vtedy som bol doslova hodený do vody. Po skončení ašpirantúry ma profesor Klinda vyzval, aby som nastúpil na katedru. Bol som samozrejme šťastný, ale mám pocit, že moji prví žiaci si to moje učenie dosť odskákali. Napríklad, nemal som ten repertoár, čo mám dnes. Keď som začínal, nemohol som pracovať len so skladbami, ktoré som sám hral. V podstate som sa učil spolu so žiakmi. Moje skúsenosti a pedagogický nadhľad rástli s rokmi praxe. Dnes si myslím, že je lepšie, ak asistent naberá skúsenosti po boku profesora a postupne sa osamostatňuje.

Okrem Slovenska ste počas svojej kariéry pôsobili aj v Kuvajte a Južnej Kórei. Aké cesty Vás zaviedli do týchto krajín?

Prišiel k nám jeden dirigent z Egypta, ktorý sa angažoval v Kuvajtskom školstve a dal ponuku  Slovkoncertu na spoluprácu. Išli sme tam viacerí hudobníci, mali sme Trio Istropolitanum. Ja som Kuvajt opustil po necelých dvoch rokoch, aby som mohol pokračovať v ašpirantúre.

V južnej Kórei som dva roky po sebe robil majstrovské kurzy spojené s koncertom. Opäť sa to odvinulo z príchodu nejakého pána, ktorý chcel nadviazať kontakty, čo som samozrejme využil. Forma tých kurzov bola pre mňa šokujúca. Bol tam cítiť silný tlak na výkon. Odohrávali sa v obrovskej kongresovej sále, ktorá bola vždy plná. Učil som od rána do večera. Tí ľudia si to platili, takže sa tam nedalo ani na sekundu si vydýchnuť. Okrem toho, celé to prebiehalo v angličtine, takže to bolo pre mňa veľké vypätie. Veľkou jazykovou pomocou pre mňa bola knižočka od J. A. Lhévinna (Základné princípy klavírnej hry), ktorú som mal doma v angličtine. Celú som sa ju naučil naspamäť, a z nej som na kurzoch používal vhodné odborné state (smiech). Vtedy som vedel slušne anglicky.

Boli tamojší študenti iní? Pociťovali ste u nich rozdielny prístup, inú mentalitu než u slovenských  študentov?

Väčšinou tam boli študenti z univerzít v Pusane. Hrali veľa Beethovenových sonát, Chopinových etúd a podobne, takže potrebovali pomôcť so štandardnými vecami. Raz mi ale priniesli jedného chlapca, ktorý nebol z univerzity. Prišiel s mamičkou, mal asi 12 rokov. Sadol ku klavíru a zahral Rachmaninovov druhý koncert. Ja som ten koncert nikdy nehral. Pýtali sa ma čo s ním, tak som im len odporučil, aby ho prihlásili na súťaž.

Práca vysokoškolského učiteľa v sebe kombinuje umeleckú (výskumnú) a pedagogickú činnosť. Vy ste boli v 90. rokoch navyše aktívny aj ako akademický funkcionár, či už v pozícii prodekana alebo dekana. Je ťažké skĺbiť tieto svety dohromady?

Zhodou okolností som mal v čase výkonu dekanskej funkcie veľa žiakov. Vtedy som požiadal v súčasnosti  doc. Gajana, aby mi robil asistenta. On sa toho s radosťou chopil a pomohol mi zvládnuť starosti, ktoré so sebou funkcia priniesla. V tom čase som bol od rána do noci v škole. Bolo to veľké vypätie, ktoré však malo aj pozitíva. Neustála potreba komunikácie posilnila moje  sebavedomie vo vyjadrovaní. Vďaka tomu som neskôr nemal problém vystúpiť pred väčším auditóriom, či formulovať myšlienky v pedagogickom procese. Výhodou tiež bolo, že som mal v pracovni k dispozícii klavír.

Venujete sa aj publikačnej činnosti v oblasti literatúry pre klavír. Baví Vás táto téma?

Keď som nastúpil na katedru, vtedajší vedúci katedry prof. Klinda rozhodol,  že budem učiť literatúru nástroja. Trafil klinček po hlavičke, lebo ja som v literatúre nástroja nemal veľký prehľad. Bol som typ klaviristu, ktorému to išlo, ale ostatní spolužiaci toho vedeli z literatúry klavíra viac ako ja. Počas štúdií sa naplno venovali len klavíru, ja som svoj čas delil medzi dva nástroje. Prijal som to ako výzvu. Bol som nútený študovať veľa klavírnej literatúry. V podstate som sa ďalej sám učil. Začal som postupne, napísal som skriptá a stále viac som sa „zamilovával“ do klavírnej literatúry. Kedysi mi boli husle srdcu bližšie, no postupne som prichádzal na to, aký čarovný nástroj je klavír. Vyžaduje celú kapacitu človeka, ktorý je klaviristom a dáva mu možnosť širšieho, komplexnejšieho ponímania hudby. Moja fascinácia klavírom rástla s množstvom literatúry, ktorú som mal pod rukami.

Ako interpret ste koncertovali doma i v zahraničí, spolupracovali s významnými orchestrami, komornými zoskupeniami a realizovali množstvo nahrávok. Na ktorý umelecký výstup ste najviac hrdý?

Bolo ich niekoľko. Mal som dva úspešné recitály na BHS, na to rád spomínam. Ale asi najvýznamnejší výstup bol môj ašpirantský koncert, kde som predviedol 3 klavírne koncerty za večer (Mozart, Prokofiev, Ravel). To bolo v tej dobe ojedinelé. Ďalší významný výstup bol so Slovenskou filharmóniou, s ktorou som hral klavírny koncert Samuela Barbera.

V posledných rokoch sa veľa hovorí o postavení učiteľa v spoločnosti. Ako sa počas Vašej kariéry menil status učiteľa a umelca?

To sú dve otázky. Najskôr k učiteľom. Pravdupovediac, nezaoberal som sa tým do hĺbky, ale mám pocit, že kedysi znamenal učiteľ v spoločnosti viac. Neviem, či to súviselo s tým, že komunizmus udržiaval systém jasne daných autorít, ale dnes sa rešpekt k učiteľom stráca. Som za to, aby sa pozdvihol status učiteľa, a to aj cez finančné ohodnotenie. Samozrejme, nie skokovo, ale ak sa má mladý a schopný človek zaujímať o toto povolanie, súčasný stav sa nedá udržiavať. Zvlášť v dobe, keď vidíme určitú krízu hodnôt, by práve učitelia mali byť tí, ktorí ukazujú cestu. Nato musí byť toto povolanie atraktívne. Jednoznačne by sa malo pre učiteľov urobiť viac, pretože učiteľ je pre spoločnosť veľmi,  veľmi dôležitý.

V umeleckej oblasti je to podobné ako v iných oblastiach spoločnosti. Posúva sa pomyselná latka toho, čo ľudia vnímajú ako kultúru a mieša sa to s masovou kultúrou. Dnes sa pod kultúrou dokonca často chápe zábava. Ľudia nevnímajú, že umenie a kultúra, nie sú v prvom rade o zábave. Postupne boli zlikvidované kruhy priateľov umenia, ktoré existovali takmer v každom meste. V Českej republike ich mnoho stále funguje. Na Slovensku bol s kultúrnym povedomím vždy trochu problém, ale v poslednom období sme, zdá sa, dosiahli dno.

Máte pocit, že na lokálnej úrovni chýbajú ľudia, ktorí by niečo robili pre kultúru a rozvíjali ju?

Určite. Chyba je aj vo vzdelávacom systéme. Vieme, ako dnes vyzerá hudobná výchova na základných školách. Zatiaľ sa nerysuje žiadna pozitívna zmena, môžeme len dúfať, že raz príde k obratu.

Ako v súčasnosti hodnotíte systém umeleckého vzdelávania na Slovensku?

Chvalabohu, že ešte je. Za každú cenu sa musí udržať a podporovať. Dá sa povedať, že záujem o umelecké vzdelávanie stále existuje, keďže doň vstupuje veľa detí. Základné umelecké  školstvo je kľúčové. Musí korigovať nedostatky, ktoré má vyučovanie hudobnej výchovy na školách, no hlavnou ambíciou by mala byť výchova ľudí, ktorí budú mať radi hudbu. Je to mimoriadne dôležité. V praxi často vídame, ako sa mnohí sústredia na hudobné súťaže, dookola ich obiehajú s jedným malým repertoárom. To nemôže byť cieľ nášho umeleckého školstva. Ďalším problémom je diverzita nástrojov. Spev, klavír a gitara si svojich záujemcov vždy nájdu, ale iné nástroje sú problematické. Súvisí to s tým, aké uplatnenie v spoločnosti dokáže nájsť výsledný produkt systému, umelec. To má potom priamy dopad aj na kvalitu našich orchestrov.

Je známe, že koncertný život v mnohých slovenských mestách je na bode mrazu. Čo podľa Vás treba spraviť pre jeho oživenie?

Dnes Vám všade povedia „nemáme peniaze“. Samozrejme, súvisí to aj s financiami. Ja som hral všelikde po Slovensku, veľakrát som bol milo prekvapený, že prišlo mnoho ľudí. Dnes je takých kultúrne živých miest minimum. A čo s tým urobiť? Bohužiaľ, neviem. Na to sú tu kompetentnejší. Závisí to aj od kultúrnej politiky štátu. Ak sa nezmení, bude ťažké posunúť sa ďalej. Možno by pomohlo, ak by sa naši absolventi viac vracali do regiónov. Príliš veľa kvalitných ľudí sa koncentruje v Bratislave a Košiciach. Ďalšou kapitolou sú nástroje. Musí byť na čom hrať.

Aj lokálni politici asi musia pochopiť, že sa jedná o dôležitú súčasť spoločenského života…

Aj starosta, aj župan, všade musia byť kultúrni ľudia…

Sú študenti, ktorí dnes prichádzajú na umelecké školy z hľadiska kvality podobní ako tí, ktorých si pamätáte zo začiatku Vašej pedagogickej praxe?

Kedysi sme na VŠMU v ročníku boli traja. Bola to veľmi výberová škola. Dnes je študentov viac, medzi nimi sú lepší i horší. Ja s nadšením sledujem doktorandské koncerty, jeden výkon krajší ako druhý. Myslím, že v tomto ohľade môžeme byť veľmi spokojní. Máme kvalitných  pedagógov, aj umelecké výsledky. Mladí ľudia, ktorí dnes vychádzajú zo školy, nie sú o nič horší, než sme boli my. Moja generácia však mala viac možností. Fungoval Slovkoncert, cez ktorý som mal koncertné šnúry, v Trenčianskych Tepliciach sa každoročne konala tribúna mladých interpretov. Chodili tam pedagógovia, laici aj novinári, ktorí o nej písali. To dnes neexistuje. V tom čase sa v tlači bežne vyskytovala aj kritika školského koncertu. Šikovní študenti sa vďaka tomu postupne dostávali do povedomia verejnosti.

Stalo sa Vám niekedy, že ste si potrebovali oddýchnuť od hudby?

Nie. Nikdy. Hudobná literatúra je niečo úžasné, čo sa ani nedá celé obsiahnuť. Ja len s ľútosťou hľadím na to, ako roky ubiehajú a už nemám toľko času, aby som všetko krásne spoznal a vychutnal si to.

Ak sa práve nezaoberáte hudbou, ako trávite svoj voľný čas?

Najradšej som na chalupe. Tam počúvam vtáčikov. Máme chalupu na samote, takmer v lese, pod ňou sú sady. Keď je tam krásne ráno, vnímam svet inými očami. Sadnem si ku klavíru a hudba spieva so mnou.

Ďakujem za rozhovor.